Pri príležitosti Cyrilometodského výročia prišli a prichádzajú do Ríma početné skupiny slovenských pútnikov.
Popri tradičných miestach všeobecného záujmu navštevujú aj miesta spojené so životom sv. Cyrila a Metoda - predovšetkým Baziliku Santa Maria Maggiore, kde boli schválené liturgické knihy v reči našich predkov a chrám sv. Klementa, kde bol sv. Cyril pochovaný.
Menej navštevované je ale to miesto, kde sv. Cyril a Metod v Ríme bývali.
Grécke kláštory neboli v cyrilo-metodských časoch v Ríme zvláštnosťou, alebo nejakým cudzím prvkom, ale práve naopak, patrili k charakteristike náboženského života tohto mesta od stáročí.
Predovšetkým od polovice 7. storočia badáme v Ríme rozvoj východných kláštorných štruktúr.
Tento jav súvisí s dočasnou okupáciou Svätej zeme Peržanmi v rokoch 613 - 629 a najmä s následnou expanziou islamu, ktorý sa od polovice 7. storočia etabloval aj v tradične kresťanských oblastiach Blízkeho Východu, kde sa zrodilo a rozvinulo mníšske hnutie.
Mnísi vyhnaní z ich kláštorov nachádzajú útočiste v Ríme.
Okrem toho, medzi rokmi 678 - 751 sa na Petrovom stolci vystriedala séria pápežov pochádzajúcich z Východu, alebo zo Sicílie.
Prvé východné kláštory v Ríme ešte nemajú celkom byzantský pôvod, ale prichádzajú do nich najmä mnísi z Palestíny, Sýrie, Egypta, a Malej Ázie (Cilície).
To sa odzrkadľuje aj na forme reguly, či typikona, ktorí tieto kláštory nasledovali a ktorá viac odráža regulu sv. Pachomia, než byzantské cenobitské formy sv. Bazila a jeho nasledovníkov.
Na okraj tejto skutočnosti môžeme poznamenať, že aj na Slovensku - ako sa zdá - sa v prvom období kresťanstva viacej zachovávala táto mimoriadne prísna forma mníšskeho života, ako to dosvedčuje aj Legenda o sv. Svoradovi a sv. Benediktovi.
Pri opise pustovníckeho života sv. Adreja-Svorada nachádzame priamu zmienku o nasledovaní pôstnej reguly sv. Zosima.
Podľa zvyku palestínskych kláštorov na brehu Jordánu, mnísi sa počas Veľkého pôstu utiahli vždy do púšte, aby tam strávili čas pôstom a modlitbou.
Podobne, podľa Maurovej legendy, keď sa tento jeden z našich prvých svätcov utiahol do pustovníckej samoty, síce na veľké oslabenie tela, ale na posilnenie duchovného života vždy zachovával pôst.
Keď nadišiel čas štyridsaťdenného pôstu, podľa rehoľného poriadku, ktorého sa držal opát Zozimas, dostal štyridsať orechov a uspokojac sa s touto potravou radostne očakával deň svätého Vzkriesenia.
Jednou z prvých zmienok o východných kláštoroch v Ríme je záznam zo synody konanej za pápeža Martina I. v roku 649, kde sa spomína ctihodný opát Juraj z cilícijského kláštora.
Tomuto grécko-arménskemu kláštoru daroval konštantinopolský cisár Heraklius relikvie perzského mučeníka sv. Anastázia.
Kým v 7. storočí máme svedectvo o siedmich gréckych kláštoroch v Ríme, v 8. storočí ich počet stúpol na jedenásť.
Mnísi týchto kláštorov - často založených priamo pápežmi - boli veľmi cenenými spolupracovníkmi rímskej kúrie a pápeži spomedzi nich vyberali aj delegátov.
Pramene nám neuvádzajú presne v ktorom kláštore slovanskí apoštoli prebývali počas ich pobytu v Ríme.
Podľa dnes všeobecne prijatej mienky by to mohol byť práve kláštorný komplex pri chráme sv. Praxedy.
Chrám sv. Praxedy je doložený už v 5. storočí (titulus Praxedis sa spomína už v roku 491) a tento starokresťanský chrám dal prestavať pápež Paschal I. (817 - 824).
20. júla 818 v ňom posvätil oltár, do ktorého boli uložené početné relikvie ranokresťanských svätcov.
V tomto období trpelo okolie Ríma častými nájazdami barbarov a mnohé starokresťanské cintoríny boli vydrancované.
Aj tieto skutočnosti pohli pápeža Paschala, aby dal príkaz na prenášanie tiel mučeníkov z mimomestských cintorínov do rímskych chrámov.
Úcta relikvií mučeníkov a svätcov sa viaže k tomuto chrámu osobitným spôsobom a je priamo spojená aj s legendou o sv. Praxede.
Jej meno sa nachádza v zoznamoch svätcov, ktorých hroby navštevovali pútnici na cintoríne sv. Priscilly na Via Salaria.
Jej existencia nie je historikmi spochybňovaná, pretože je doložená v mnohých starobylých kódexoch, ale životopisy pochádzajúce z 5. - 6. storočia sú poznačené hagiografickou legendárnosťou.
Podľa týchto životopisov sa sv. Praxeda venovala horlivému kresťanskému životu plnému sebaodriekania a dobrých skutkov.
Dosvedčovaž to má aj dnes mramorová doska, na ktorej podľa tradície oddala krv mučeníkov do cisterny a v noci pochovať ich telá na cintoríne sv. Priscilly.
Krátko nato podstúpila mučenícku smrť aj ona sama a bola pochovaná na tom istom cintoríne.
Pápež Paschal I. postavil pri chráme aj kláštor pre gréckych mníchov, ktorý mohol byť ideálnym miestom pre ubytovanie veľkomoravských pútnikov.
A takto mohol byť v tomto kláštore ubytovaný Konštantín-Cyril a Metod, obdivujúc mozaiky, ktoré dal zhotoviť Paschal I. v apside a kaplnke sv. Zenóna.
Výzdoba Baziliky sv. Praxedy z 9. storočia patrí medzi vrcholné ukážky umenia tohto obdobia.
Fresky vo zvonici, ktoré dnes nie sú prístupné verejnosti, zachycujú legendu sv. Praxedy a patria do obdobia tzv. Karolínskej renesancie.
Tu Konštantín-Cyril prijímal návštevy vedychtivých Rimanov, ktorí „neprestajne chodili k nemu a vypytovali sa ho o všetkom“.
Jeho obľúbeným teologickým autorom bol Dionýz Areopagita, ktorého spisy poznal veľmi dobre.
Spisy Dionýza Areopagitu boli krátko predtým preložené do latinčiny a sústreďoval sa na ne záujem teológov i politikov.
Odtiaľ prechádzame k ďalšiemu historickému kontextu a k súvislostiam s Prahou a Vyšehradem.
V průběhu staletí vznikla Bazilika sv. Petra a Pavla na Vyšehrade jako významná kapitulační stavba.
Románská bazilika svatého Jiří na Pražském hradě je nejstarší dochovanou sakrální stavbou a byla založena kolem roku 920 knížetem Vratislavem I.
V první polovině 13. století přibyla kaple svaté Ludmily a vstupní portikus, a časem přišla i renesance a baroko.
V 18. století byla připojena kaple sv. Jana Nepomuckého a po zrušení kláštera Josefem II. následovala rekonstrukce.
Interiér baziliky je románský, strohý a monumentální, a věže jsou dominantou hradního panorama.
Kostel sv. Jiří byl založen jako druhá svatyně na Pražském hradě a jeho krypta ukrývá sochu Brigity jako symbol lidské nestálosti.
Bazilika sv. Praxedy a související klášter představují spojnici mezi východními tradicemi a římskokatolickou praxí, která ovlivnila i působení slovanské misie v Ríme.
Na Vyšehradu se zrodila moderní podoba baziliky Petra a Pavla a její vyšší věže z 20. století dotvářejí panorama Prahy.
Objetevujte baziliku a klášter sv. Nejstarším dochovaným církevním objektem na Pražském hradě je bazilika a klášter sv. Baziliku sv.
- Novogotické věže Vyšehradu: 58 metrů, zvony a carillon
- Interiér vyzdoben secesní malbou a gotickou madonou
- Mozaiky na Vyšehradu a jejich restaurátorské výzvy
Závěrem pozvánka na poutní mši a cestování vlakem po Česku.
