Jediné turistické centrum nachádzajúce sa vo vnútri NP Slovenský raj. Rozsiahla planina v hrebeni spájajúcom Čertovu sihoť s planinou Glac. Z histórie Spiša je Kláštorisko známe ako Lapis refugii - Skala útočištia. V roku 1241 našli obyvatelia okolitých obcí v priestore Kláštoriska útočištie pred Tatármi. Kláštorisko, z troch strán chránené tiesňavami a hlbokými dolinami, bolo prakticky nedobytné. Na mieste záchrany okolo roku 1305 vybudovali kláštor pre rehoľu kartuziánov.
V 15. storočí ho obsadili husiti, neskôr bratríci. V roku 1543 dala Spišská župa objekt zbúrať, aby neslúžil ako útočisko zbojníkom. Dnes sú tu iba ruiny so zvyškami muriva, ktoré sa postupne rekonštruujú a celá poľana dostala názov Kláštorisko. V roku 1923 tu postavili prvú turistickú útulovňu.
Historické korene a strategický význam
Z histórie Kláštoriska: Počas tatárskych vpádov prežívalo Uhorsko, ale aj susedné zeme (Poľsko, Morava) pohotovosť, v rámci ktorej vybudovali spišský Nemci niekedy okolo polovice 13. storočia na Letanovskej skale refugiálne opevnenie. Pomenovali ho biblickým názvom „Skala útočišťa“. Anonymný kronikár diela Ladipis Refugii zo začiatky 16. storočia v úvode spomína, s akými ťažkosťami začal budovať seitzský mních Andrej prvé objekty kláštora, nakoľko nemal legitímneho patróna a podporovateľa.
V roku 1305 začal stavať oratórium na česť Sv. Jána Krstiteľa a súčasne aj niekoľko ciel. Za dva roky mohol generálnej kapitule oznámiť, že v reholi na Spiši vznikla nová plantácia. Tá v roku 1307 vyslala prvú kolóniu mníchov - „uholné a živé kamene“, ktorých predstaveným bol otec Konrád - prvý prior kláštora. Kronikár ho vyzdvihol ako pisára nevšedných kvalít, ktorý pre potreby kláštora napísal niekoľko cirkevných kníh.
Kláštor vo svojich začiatkoch trpel nedostatkom zdrojov na svoje udržiavanie, ale i ďalšiu výstavbu. Kráľovskými, ale hlavne šľachtickými a cirkevnými dotáciami postupne nadobúdal majetky v blízkych i vzdialenejších miestach - v Šariši, Liptove, Zamagurí, dokonca i na juhu Zemplína (vinice). Celé 14. a začiatok 15. storočia sa niesli v znamení rozvoja, ktorý vďaka štedrým mecénom prispel k jeho rozšíreniu, ako aj k založeniu nového lechnického kláštora pri Dunajci (dnešný Červený kláštor - stavba bola začatá po roku 1320), s ktorým bol v nepretržitom kontakte.
Prekreslená história a konflikty
V roku 1433 kláštor vyplienili husitské vojská. Po čiastočnej obnove, za priora Jána Monessera z Kežmarku, ho v roku 1454 zasa napadli bratríci. Mnísi sa odsťahovali so Levoče, kde si v centre mesta postavili vlastný rehoľný dom. V ňom pobudli len štvrťstoročie, lebo nevyhovoval ich ideálu - pokoju v samote. Kronikár spomína stavebnú aktivitu aj v nasledujúcich desaťročiach za vedenia priora Andreja (po roku 1492), potom Jodokusa (po roku 1500), ktorý obnovil skoro všetky cely. Zvlášť vyzdvihuje mecenášstvo Hedvigy, vdovy po palatínovi Štefanovi Zápoľskom.
Radikálnu prestavbu na prelome 15. a 16. storočia viedli skúsení majstri, ktorí pracovali na honosných stavbách Zápoľskovcov. V zmysle rozhodnutia predstaviteľov miest a šľachty Spiša a Šariša, a s cirkevným schváleným na Spišskej Kapitule, 20. júla 1543, kláštor zámerne zbúrali. Kláštor po ich odchode začal postupne chátrať.
Súčasný stav a turistický význam
Dnes sú na mieste Kláštoriska ruiny s zachovanými zvyškami muriva, ktoré sa postupne rekonštruujú. Celá poľana dostala názov Kláštorisko a v roku 1923 bola vybudovaná prvá turistická útulovňa, čím vzniklo jediné turistické centrum vo vnútri Národného parku Slovenský raj.
Kláštorisko zohráva dôležitú rolu aj ako východiskový bod pre turistické túry do hôr Slovenského raja, ponúka prehľad histórie regiónu a poskytuje kontakt s(environmentálnym) bohatstvom Karpát. Z hľadiska krajinného výhľadu, geológie a archeologických nálezov predstavuje unikátny komplex, ktorý spája legendy o Lapis refugii so skutočnosťou o stredovekej kláštornej komunite.
tags: #slovensky #raj #klastorisko #klaster